Hrozby pre americkú leteckú nadvládu

us air power
US Air Force (Zdroj: http://shahinna.ir/.)

Západná (predovšetkým americká) letecká nadvláda sa stala od vojny v Perzskom zálive v roku 1991 očakávanou samozrejmosťou. Podľa mnohých analytikov bola iracká armáda porazená skôr, ako sa pozemná koaličná armáda dala do pohybu. Je nespochybniteľným faktom, že väčšina krajín sveta sa tejto sile v otvorenom boji nemôže postaviť. To sa stalo jedným z hlavných pilierov (nielen) americkej zahraničnej politiky. Na to, aby sme mohli analyzovať prípadné hrozby pre americkú leteckú nadvládu, musíme zistiť, prečo je takým obávaným protivníkom.

Na prvý pohľad sú hlavným dôvodom počty. Americké letectvo disponuje okolo 5 500 lietadlami, ďalších vyše 3 700 je vo výzbroji námorníctva a armáda je schopná nasadiť tiež niekoľko tisíc strojov, najmä vrtuľníkov. Jedna americká lietadlová loď má na svojej palube okolo 80 – 90 strojov, a už len táto sila by stačila na vybudovanie vzdušnej nadvlády v boji s absolútnou väčšinou krajín sveta. Aj keď samozrejme Spojené štáty nemôžu presunúť všetky svoje letecké prostriedky niekam do zámoria, už len presunutie 2 – 3 lietadlových lodí s ekvivalentným rozsahom nasadenia US Air Force predstavuje silu, ktorá by bola schopná sa postaviť prakticky akejkoľvek hrozbe.

Avšak už aj sčítanejší laik si uvedomuje, že priepastný rozdiel nie je len v počtoch a výcviku pilotov, ktorý je bez pochýb na najvyššej úrovni na svete (možno spolu s niekoľkými ďalšími krajinami ako napr. Izrael). Pri podrobnejšom pohľade ale možno badať kvalitatívny rozdiel aj na technologickej úrovni.

Snáď najznámejšou technologickou devízou Spojených štátov je technológia stealth. Vďaka široko medializovaným vojenským úspechm je v médiách často priam glorifikovaná. Oponenti upozorňujú na zostrel amerického lietadla F-117 v roku 1999 nad Juhosláviou, no iní zas tvrdia, že jeden šťastný zostrel nič neznamená. Pravda bude opäť raz zrejme niekde uprostred. Technológia stealth jednoznačne prispieva k prežitiu (nielen) lietadiel na dnešnom bojisku, no aj jej najväčší zástancovia priznávajú, že je schopná “sťažiť“ a nie “znemožniť“ detekciu týchto lietadiel. Na druhej strane aj armády bez týchto lietadiel sú schopné vďaka prostriedkom elektronického boja zabezpečiť “neviditeľnosť“ svojich lietadiel. Každopádne americké letectvo je suverénnym vodcom v apliácii tejto technológie. Okrem už vyradených stíhačiek F-117 a strategických bombardérov B-2 má k dispozícii stíhačky 5. generácie F-22 a v krátkej dobe sa očakáva zaradenie nových (a lacnejších) F-35 do výzbroje, pričom tie už budú poskytnuté aj najbližším spojencom. Z toho vyplýva, že aj najväčší “koonkurenti“ Rusko a Čína zavedú lietadlá kategórie stealth do výzbroje v “druhom slede“ spolu s Izraelom, európskymi krajinami atď.

Pri technológii stealth nemožno nespomenúť aj o niečo staršie a konvenčnejšie riešenie “ukrytia“ lietadiel pred sledovacími prostriedkami protivníka. Ide o rôzne prostriedky elektronického boja, ktoré majú zaslepiť radary protivníka. Po niekoľkých dekádach skúseností sa tento technologický boj dostal do klasickej roviny nekonečného preteku v ktorom sa na každú zbraň po čase objaví protizbraň.

ISR
ISR (Zdroj: http://www.aame.in/.)

Už menej docenenou vymoženosťou dnešného bojiska je schopnosť získavať veľké množstvo validných informácií v reálnom (alebo aspoň čo najkratšom čase). Činnosť označovaná anglickou skratkou ISR (Intelligence, surveillance and reconnaissance, slov. Spravodajstvo, sledovanie a prieskum) sa dočkalo istého docenenia v odborných kruhoch, a aj v populárno – náučných publikáciách o ňu možno z času na čas zakopnúť. Na letecký prieskum sa používajú známe špecializované lietadlá ako E-3 AWACS, U-2, či menej známe RC-135 a E-8 JSARS. V posledných rokoch je spektrum špecializovaných prieskumných lietadiel obohacované o rýchlo sa rozvíjajúcu paletu bezposádkových lietadiel. O význame a perspektívnosti špecializovaných prieskumných lietadiel svedčí aj podpora ďalšieho náročného a nákladného vývoja nových modelov, akým je avizovaný americký SR-72.

Na záver je nutné do hodnotenia kvality letectva aj tzv. “inteligentnú muníciu“, čím sa samozrejme myslia prakticky všetky riadené strely. Raketový vzostup ich popularity nasledoval po vojne v Perzskom zálive z roku 1991, keď novinári po celom svete šírili zábery presne mierených leteckých úderov zanechávajúcich minimum vedľajších škôd. Skúsenosť po rokoch viedla k istému vytriezveniu pokiaľ ide o reálne možnosti tejto kategórie zbraní, no vojna v Afganistane aj Iraku, ako aj všetky dnešné konflikty vedené technologicky vyspelými mocnosťami len dokazujú dominanciu týchto zbraní na dnešnom bojisku. Ich ďalší vývoj smeruje v poslednom období najmä k miniaturizácii, ktorá jednak umožňuje ich hojné nasadenie bezpilotnými lietadlami (ktoré majú vo väčšine prípadov oproti konvenčným lietadlám značne limitovaný nosnosť), ako aj ďalšie zníženie neželaných škôd a strát na životoch (samozrejme na druhej strane sme zaznamenali vývoj extrémne ničivých bômb ako GBU-43B MOAB s hmotnosťou presahujúcou desať ton,či GBU-57 MOP určenú na ničenie extrémne odolných cieľov).

smart bomb
Inteligentná bomba (Zdroj: beforeitsnews.com.)

Je známe, že najmä Spojené štáty v uvedených kategóriách držia jednoznačné prvenstvo, či už ide o vývoj nových systémov, ako aj reálne skúsenosti z praktického nasadenia. Taktiež rozsah s akým sú schopné Spojené štáty ich nasadzovať je bezprecedentný. Na druhej strane Sovietsky zväz sa s výnimkou intervencie v Afganistane skôr vyhýbal priamemu zapojeniu do vojnových konfliktov, väčšinou dochádzalo len k vysielaniu “poradcov“, ktorí ale nikdy nemali za úlohu nahradiť vojakov spojeneckých armád. A tým sa dostávame k zásadnému rozdielu v získavaní informácií o bojovom potenciále “západnej“ a “východnej“ výzbroje. Je nutné si uvedodmiť, že zatiaľčo Spojené štáty či Izrael (ako častý príjemca moderných technológií a zároveň producent vlastných sofistikovaných zbraňových systémov) využívali priamo svoje najmodernejšie vybavenie, Sovietsky zväz väčšinou zásoboval svojich spojencov mimo Varšavskej zmluvy “druholíniovým“ vybavením, čo v praxi znamenalo, že aj keď sa vo výzbroji týchto armád objavili “nové“ sovietske modely (napr. bojových lietadiel), často im chýbala najmodernešia avionika. Ďalším faktorom, ktorý zásadne ovplyvnil výsledky sovietskej techniky na bojisku bola jej obsluha. Doposiaľ sa vedú spory o efektívnosti, s akou najmä arabské armády nasadzovali sovietske zbraňové systémy. Napriek všetkému zrejme možno pokojne konštatovať, že aj tie najlichotivejšie hodnotenia egyptských či irackých vojakov by ich nepasovali na úroveň elitných sovietskych útvarov. Na základe týchto úvah síce rozhodne nemožno konštatovať technologickú vyrovnanosť “východu“ a “západu“, no prinajmenšom môže poukázať na isté skreslenie v našom vnímaní. A boli to práve drvivé víťazstvá izraelskej armády nad arabskými protivníkmi, ako aj neskoršia absolútna neschopnosť irackej armády čeliť koaličným vojskám v otvorenom boji, ktoré mali za následok, že absolútnu dominanciu “západu“ (reprezentovanom najmä NATO) na konvenčnom bojisku sme začali považovať za samozrejmú.

Tento úvod bol nevyhnutný na to, aby sme lepšie porozumeli prostriedkom, ktoré Rusko vyvinulo s cieľom dosiahnuť asymetrickú paritu so “západom“. Keďže nie je možné reálne očakávať vyrovnaný letecký súboj, Rusko (predtým ZSSR, dnes aj Čína) sa už dlhodobo zameriava na vývoj pestrej škály výkonných protilietadlových prostriedkov. Legendárny (aj keď v boji neodskúšaný) S-300 je postupne nahrádzaný ešte výkonnejším S-400 Triumf s dosahom úctyhodných 400 km a vo vývoji je perspektívny model S-500, pričom pri týchto novších variantoch sa počíta aj so schopnosťou ničiť balistické strely. Nevyhnutnosťou pre prežitie podobných systémov na dnešnom bojisku je ich vysoká mobilita, čo odrážajú aj skúsenosti s bývalej Juhoslávie. V prípade ozbrojeného konfliktu by tieto systémy boli (spolu s radarovými stanicami, veliteľskými stnaovišťami atď.) medzi hlavnými cieľmi leteckých útokov, ktoré by boli vedené práve spomínanými “inteligentnými“ bombami.

Tým sa dostávame k samotným “protiopatreniam“ vyvíjaným pre boj s touto, dnes tak populárnou a nespochybniteľne výkonnou, kategóriou zbraní. Čitateľ zorientovaný vo vojenskej problematike si zrejme spomenie na pomerne slušné množstvo informácií o rušíčkách a iných prostriedkoch elektronického boja. Tie nespochybniteľne patria do výzbroje dnešných armád (od systémov používaných v lietalách sa vyvinuli až po malé a mobilné zariadenia využívané na rušenie signálu improvizovaných nástražných zariadení), no reálne výsledky v boji proti presne navádzanej munícii už nie sú také jednoznačné. Presný technologický popis všetkých typov navigačných prostriedkov a metód boja proti nim je mimo rozsah tohto článku, no pre demonštráciu si v krátkosti povedzme o široko používanej munícii s GPS navádzaním. Práve pri tejto kategórii existujú aj skúsenosti s rušičkami, ktoré napr. niekoľkokrát využila Severná Kórea v snahe narušiť chod juhokórejskej spoločnosti. Výsledky cezhraničného rušenia ale neboli nijak oslnivé. Okrem občasných výpadkov telefónneho signálu a menších problémov v leteckej doprave nedokázali tieto systémy (zakúpené pravdepodobne od Ruska) narobiť väčšiu škodu. Pokiaľ ide o navádzanú muníciu, tá si s výpadkom GPS signálu väčšinou dokáže poradiť, keďže má “záložný“ inerciálny navigačný systém, ktorý nie je závislý na žiadnom signále a napriek menšej presnosti je mimoriadne efektívny. Vzhľadom na schopnosť prenosu dát o polohe aj mobilných cieľov (napr. prenosnej radarovej stanice), je možné s veľmi efektívne využívať tieto zbrane aj proti podobným cieľom, aj keď pôvodne boli určené prakticky výlučne proti cieľom stacionárnym.

Avšak informácie z posledných rokov svedčia skôr o presune pozornosti medzi ruskými inžiniermi na prostriedky, ktoré sú schopné chrániť (mobilné aj stacionárne) cenné ciele priamym ničením presných zbraní a ich nosičov (táto formulácia je použitá z jednoduchého dôvodu – buď odpáli lietadlo/nosič väčšiu strelu z väčšej vzdialenosti, alebo sa použije menší nosič /napr. UAV, vrtuľník/ s menšou strelou odpálenou z menšej vzdielenosti, pričom v tomto prípade je cieľom zničiť samotný nosič).

SA-22
SA-22 (Zdroj: www.ausairpower.net.)

Na tieto potreby pritom vôbec nebolo nutné vyvíjať nové sofistikované a nákladné zbraňové systémy. Ruskí konštruktéri sa vydali schodnejšou cestou a upravili už existujúce prostriedky PVO (či skôr rozšírili ich schopnosti). Ako vhodné sa ukázali byť komplety Tor M2E (SA15D) na šesťkolesovom podvozku MZKT6922 a Pantsir S1E (SA-22) na osemkolesovom podvozku KAMAZ-6560. Tieto komplety sú vysoko mobilné a vďaka podstúpeným modernizáciám zdá sa aj mimoriadne účinné proti celej plejáde moderných vzdušných prostriedkov (aj keď treba podotknúť, že rovnako ako obávaný komplet S-300 ešte neboli vierohodne otestované v boji). Kombinácia týchto dvoch vlastností im umožňuje prežiť na modernom bojisku a chrániť strategické koomplety S-400 (avšak aj tie disponujú vlastnými raketami “sebaobrany“ akel 9M96E1/E2 určenými na ničenie presne navádzanej munície zameranej na samotnú batériu).

V tejto kapitole nemožno nspomenúť ešte energetické zbrane. Aj keď nevedomosť (ktorú opäť podporuja absencia informácií o praktickom nasadení týchto zbraní) často spôsobuje, že bojové lasery si stále ľudia spájajú s Hvviezdnymi vojnami, na dnešnom bojisku majú svoje pevné miesto. Dostupné sú informácie o Ruskej 500 megawattovej mikrovlnnej mobilnej zbrani Ranets E na podvozku 8x8 MZKT-7930 s dosahom siedmych námorných míľ. Taktiež známa konštrukčná kancelár Almaz-Antej vyvinula 100 kilowattový laser obdobný americkému THEL/MTHE na podvozku 8X8 MAZ-7910.

Ako sme už spomenuli v našom úvode, o výsledku mnohých konfliktov a chode dejín často nerozhoduje početná alebo materiálna prevaha, ale dostatok správnych informácií. Americká letekcá moc je už desaťročia založená nielen na bojových strojoch, ale aj prieskumných strojoch ako sú E-3 AWACS, E-8 JSTARS, ako aj tisíce moderných bezpilotných lietadiel od malých Raptorov cez Global Hawky až po tajomné Sentinely. Pri likvidácii týchto prostriedkov sa opäť do veľkej časti Rusko spolieha na protilietadlové prostriedky ďalekého dosahu ako sú komplety S-400. Okrem toho aj ruské stíhačky disponujú prostriedkami na likvidáciu týchto významných cieľov. Príkladmi sú rakety ďalekého dosahu R-37 určené pre modernizované MiG-31BM, ktorých dolet dosahuje takmer neuveriteľných 400 kilometrov. Spomenúť možno aj o niečo menšiu K-100 (známa aj ako KS-172, R-172...), ktorá vznikla v spolupráci Ruska a Indie. Raketa známa ako “AWACS killer“ má dosah okolo dvesto kilometrov a je určená pre Suchoje, ktoré sú vo výzbroji oboch krajín podieľajúcich sa na vývoji. Okrem výzvedných strojov môžu byť tieto ničivé strely nasadené aj proti lietajúcim tankerom či lietadlám elektronického boja, ktoré by pri konvenčných leteckých súbojoch boli pravdepodobne nedosiahnuteľným cieľom kvôli sstíhaciemu doprovodu.

S-400
S-400 (Zdroj: en.rian.ru.)

Avšak už skúsenosti z posledných rokov nám ukazujú, že aj bežný vojak sa môže dostať k neskutočnému množstvu informácií, za čo do značnej miery vďačíme bezpilotným lietadlám. Na dnešnom bojisku môžeme nájsť tisíce bezpilotných lietadiel v dĺžke niekoľkých desiatok centimetrov, ktoré obsluhuje jediný operátor. Samozrejme čím sú menšie tým sú zraniteľnejšie, a každá ozbrojená jednotka (od pašeráckej skupiny po elitné armádne komando) sa v dohľadnej dobe bude takticky pripravovať na stretnutie s týmito strojmi. Napriek tomu aj na tomto poli Rusi prišli s niečím novým. Prostriedok známy ako Avtobaza sa do povedomia širšej verejnosti dostalo v súvislosti s údajným získaním kontroly nad americkým špičkovým prieskumným lietadlom RQ-170 v Iráne (aj keď Američania tento scenár stále popierajú). Práve fakt, že Rusi tento komplet bez ostychu vyvážajú do rôznych krajín v súvislosti s niekoľkými ďalšími údajnými úspechmi (naposledy bol údajne ovládnuté americké bezpilotné lietadlo RQ-5B Hunter na Krymom) by malo predstavovať varovanie do budúcnosti. Samozrejme skeptici môžu oponovať, že celá informačná kampaň môže predstavovať len kvalitný marketing a zastrašovanie, no vzhľadom na to, že existuje podozrenie, že Avtobaza je schopná vyradiť prieskumné prostriedky strategického významu, mali by sme týmto úvahám venovať pozornosť (koniec – koncov môžno taktiež tvrdiť, že americké popieranie môže mať tiež za cieľ len uchlácholenie verejnosti, aj keď samotní Američania si uvedomujú vážnosť situácie...).

Ako sme spomenuli v úvode, poslednou, no nemenej dôležitou, výhodou amerického letectva je rozširujúca sa skupina lietadiel kategórie stealth, ktoré sa stali takmer synonymom americkej leteckej nadvlády. V snahe o “zlomenie“ tejto technológie je veľká nádej vkladaná do nových radarov pracujúcich v pásme VHF, resp. s vlnovou dĺžkou okolo dvoch metrov. Zároveň dochádza k integrácii rôznych sledovacách prostriedkov, vrátane pasívnych senzorov, do jedného celku. Mnohokrát ide o modernizáciu sovietkych konštrukcií, ktorá sa zameriava na lepšiu odolnosť voči rušeniu či menšiu náchylnosť na vplyv pozemných prekážok atď. Dôvodom zmeny vlnovej dĺžky je, že tvarovanie lietadiel kategórie stealth ako aj vlastnosti absorpčných materiálov na ich povrchu, sú konštruované tak, aby poskytovali ochranu pred radarmi pracujúcimi vo vlnových dĺžkach centimetrov až decimetrov.

Konkrétnym príkladom takýchto radarov je 55Ž6UE Nebo UE, ktorý pomáha systémom S-400 chrániť Moskvu. K dispozícii je aj veľmi solídna modernizácia sovietskych radarov P-18, ktoré boli exportované do mnohých krajín. Bol to práve tento radar, ktorý bol použitý aj v roku 1999 pri zostrelení americkej stíhačky F-117 nad Juhosláviou.

Ako sme u viackrát upozornili, kľúčovou vlastnosťou pre prežitie týchto prostriedkov na bojisku je ich mobilita. Preto bol vyvinutý radar NNIIRT 1L119 Nebo SVU, ktorý okrem toho že umožňuje rýchlu prepravu je zároveň prvým radarom kategórie AESA pracujúcim na vlnovej dĺžke dva metre. Na rozloženie radaru stačí len 45 minút, čo je zlomok času oproti jeho predchodcom. Tento dizajn neunikol ani Číňanom, ktorí sa pokúsili ho napodobniť a vytvorili JY-27. Ďalší model predstavuje mobilný radar Vostok E, ktorý je možné rozložiť za neuveriteľných osem minúť. Okrem radarovej techniky pokračuje aj vývoj pasívnych senzorov ako sú 85V6 Orion/Vega či Kolčuga, pričom (nielen) ruskí konštruktéri sa naďalej budú snažiť nájsť nové technologické postupy na porazenie technológie stealth.

Radar Vostok E
Radar Vostok E (Zdroj: www.ausairpower.net.)

Technológia stealth presdstavuje na dnešnom bojisku nespochybniteľnú výhodu, no jej dominantné postavenie môže byť v nadchádzajúcich konfliktoch naštrbené a konflikt “stealth vs. counter-stealth“ sa stane ďalším príkladom technologických pretekov typu “zbraň – protizbraň“. Rovnaká situácia zavládne aj pri ostatných prvkoch americkej (západnej) leteckej nadvlády. Každopádne vývoj uvedených zbraňových systémov je nesmierne náročný a môžu si ho dovoliť len niektoré krajiny. Napriek tomu vďaka ochote Ruska (ako aj Číny) exportovať tieto produkty do krajín ako je Irán či Venezuela môžu dopomôcť k tomu, že už v najbližších rokoch bude musieť “západné“ letectvo čeliť protivníkovi s akým sa nestretlo už niekoľko desaťročí.

Autor: Tomáš Beňuš | Článek vložen 10. 09. 2014